Blahoslavený Metod Dominik Trčka CSsR: model kresťanského, rehoľného a kňazského života pre nové generácie

Ak vezmeme do rúk čísla slovenských denníkov a časopisov, za posledné roky sa v nich v súvislosti s katolíckou cirkvou a jej predstaviteľmi píše predovšetkým o pedofílii kňazov a spôsobe jej financovania. Čitateľ môže nadobudnúť dojem, že toto sú najväčšie problémy cirkvi, ktorá, ak by sme ju posudzovali len podľa článkov z dennej tlače, nielenže nič dobré nerobí, ale priam škodí človeku i spoločnosti. Kresťanovi sa však podsúva otázka: „Či je to skutočne tak? Je toto skutočne pravdivý obraz cirkvi, ktorej členom som aj ja?“ Či pozvania Ježiša Krista ku svätosti, ktoré tak často opakuje aj jeho služobník pápež Ján Pavol II., sú len prázdnymi slovami, alebo vysokým, a pre “obyčajných smrteľníkov“, nedosiahnuteľným ideálom, ktorý aj tak málokto v “normálnom“ živote realizuje?

Prešlo ešte len niekoľko rokov od beatifikácie dvoch kresťanov, rehoľníkov, kňazov, pôsobiacich na území východného Slovenska, ktorí vydali svedectvo viery v Ježiša Krista a vernosti cirkvi, zápasiac o práva a slobodu človeka, a zdá sa, akoby sa už na to všetko zabudlo! Denníky a časopisy akosi príliš rýchlo zabudli na ich svedectvo, ktoré niekoľko dní ospevovali. Možno je to aj preto, že nepochopili správne význam beatifikácie rehoľného kňaza a prvého protoihumena gréckokatolíckych redemptoristov o. Dominika Metoda Trčku a baziliána Pavla Petra Gojdiča, neskoršieho prešovského vladyku. Prvoradým cieľom ich beatifikácie určite nebolo zvideteľnenie Slovenska ako štátu, ale predovšetkým uznanie a odporúčanie zo strany cirkvi, že títo dvaja sú modelmi kresťanského, rehoľného a kňazského života, pre celú našu miestnu cirkev i obyvateľov Slovenska. Slová pápeža, že máme nasledovať príklad viery a lásky dvoch blahoslavených mučeníkov, adresované nám všetkým 4. novembra 2001 na Svätopeterskom námestí v Ríme počas modlitby Anjel Pána, neboli určené len pre ten jeden významný deň, ale mali by sa stať našim osobným “pastoračným programom“, ktorého realizácia závisí nielen od kňazov, ale od každého jedného člena cirkvi. Príklady života svätých a blahoslavených nás však učia, že svätými sa nerodíme, ale sa nimi stávame.

Svätý Otec Ján Pavol II. v liste kňazom na Zelený štvrtok 2001 a 2002 pripomenul služobníkom oltára dôležitosť ich služby a zároveň ich pozval zamyslieť sa nad ich spôsobom bytia a realizáciou pozvania k svätosti, z čoho potom pramení aj ich apoštolská horlivosť. V bode 3 pápež zdôraznil: „Ako ohlasovatelia Krista sme predovšetkým pozvaní žiť v jeho blízkosti: nemožno dať druhým to, čo sami nemáme! Jestvuje smäd po Kristovi, ktorý sa i napriek tomu, že často sa to javí opačne, vynára aj v súčasnej spoločnosti a prejavuje sa i uprostred nesúrodosti nových foriem spirituality, pričom ho vidno dokonca i vtedy, keď sa pri veľkých etických otázkach svedectvo Cirkvi stáva znakom protirečenia. Tento smäd po Kristovi – viac či menej vedomý – sa nedá utíšiť prázdnymi slovami. Len autentickí svedkovia dokážu vierohodne vyžarovať spásonosné slovo.“ V bode č. 10 ďalej kládol kňazom na srdce: „Petrovo a Pavlovo svedectvo, drahí kňazi, obsahuje pre nás cenný odkaz. Vyzýva nás, aby sme žili s pocitom nekonečnej vďačnosti za dar posvätnej služby: nič sme si nezaslúžili, všetko je milosť! Skúsenosť oboch apoštolov nás zároveň vedie k tomu, aby sme sa zverili Božiemu milosrdenstvu a odovzdali mu s úprimnou ľútosťou naše slabosti a s jeho milosťou sa znovu vydali na našu cestu k svätosti. V Novo millennio ineunte som úlohu stať sa svätým označil za “základ múdreho pastoračného plánovania“. Je to základná úloha všetkých veriacich, o to viac to musí byť našou úlohou (porov. Č. 30-31)!“.

Procesom rastu prešiel aj sám blahoslavený Metod, ktorý praktickým životom a osobným príkladom predišiel to, čo svätý Otec v dnešných časoch so zápalom kladie veriacim, a zvlášť kňazom, na srdce. On sa totiž už od študentských čias snažil byť horlivý v duchovnom živote i v zachovávaní svojich každodenných povinností, čo mu zostalo až do smrti. Toto ako predstavený kláštora a neskôr aj viceprovincie vyžadoval od svojich podriadených, ale zároveň sa o to aj sám snažil. V archívnych dokumentoch a písomnostiach sa nezachoval “projekt rastu vo svätosti“ ktorý si blahoslavený vypracoval, ale ten môžeme zostrojiť na základe faktov z jeho plodného života. Metod po vstupe do juvenátu vložil svoj život do Božích rúk oddávajúc sa mu úplne, priam až s detinskou dôverou. Na presvedčení že Boh dopúšťa, ale nikdy neopúšťa budoval aj svoj duchovný život, z ktorého sa rodil horlivý apoštolát.

V kázni o podstate a dokonalosti viery blahoslavený Metod napísal: „Sv. de la Palle: „Duch víry je účast na duchu v nás žijícího Boha, který v nás působí, že se ve všem dáváme říditi zásadami a smýšlením city víry. Působí, že všechno pozorujeme, na všechno se díváme okem víry, všechno konáme pro Boha a všechno připisujeme Bohu.“ Křesťan, který je oživený tímto duchem, pozoruje tvorstvo (události) jen vzhledem na Boha (na jejich vztah k Bohu) a s ohledem na věčnou spásu. Nikdy nespouští se zřetele, že jsme na zemi jen proto, abychom získali si nebe a že nic nepovažujeme za cenější, co neslouží k dosažení tohoto hlavního a jedině důležitého díla. Vždycky se táže za příkladem sv. Aloise: „Jaký to má vztah k věčnosti?“ Do hloubi srdce přesvědčen o nicotnosti pozemských věcí táže se se sv. Řehořem Nazianským.: „Co je bohatství, jak jen písek? Co je čest a sláva, jak ne prchajíci závan?“ Jeho osobná túžba po svätosti sa prejavovala aj v úcte, akú mal ku svätým a blahoslaveným, ktorí boli pre neho životnými vzormi. Horlivosť sv. Alfonza, jednoduchosť a pokora sv. Gérarda, poslušnosť sv. Jozefa, vernosť sv. Jozafáta, láska k slovanskému ľudu sv. Cyrila a Metoda, to všetko boli cnosti, na ktorých budoval svoj asketický život a ktoré sa snažil čo najviac prehĺbiť. Nad jeho snahami bdel Svätý Duch, ktorým sa dal viesť a ktorého bol veľkým ctiteľom.

Ešte ako študent si uvedomoval, že bez modlitby a snahy o hlbší duchovný život sa nedá napredovať. Čas v seminári využil okrem intelektuálneho štúdia aj na prehĺbenie úcty k Eucharistii, Božskému Srdcu a Bohorodičke. Keď pápež Pius X. vydal dekrét o častom svätom prijímaní, s radosťou to spolu s ostatnými študentmi využíval pre svoj duchovný rast. Patril medzi organizátorov mariánskych akadémií a zakladateľov Ligy Eucharistického Srdca Ježišovho. Jeho zbožnosť je veľmi dobre viditeľná v liste otcovi. Ešte ako študent v Obořišti písal, že sa modlí za sestru Rózku, ktorá mala byť operovaná: „(...) tu myslím, že lepšího prostředku a skutku prozatím nebude nad společnou, důvěrnou a vytrvalou modlitbu. Božské Srdce a P. Marie jistě se dá pohnouti důvěrnou modlitbou a nedopustí, aby ctitelé nadarmo je vzývali; a když se operace zdaří, může Rozka, na poděkování, dát do kostela na světlo, nebo na mši sv., nebo nějakou pobožnost vykonat; co se mne týče, nevím pro tu dobu lepšího dobrého skutku; já se také modlím na ten úmysl.“.

Ikona Matky Ustavičnej Pomoci a Sv. Ruženec sa stali jeho celoživotnými sprievodcami. Ako predstavený kláštora v Stropkove i v Michalovciach založil pre gréckokatolíkov Arcibratstvo Matky Ustavičnej Pomoci a Sv. Ruženca, ktoré potom zakladal a šíril aj na ľudových misiách. Jeho mariánsku spiritualitu charakterizuje jeho obľúbená pieseň: „Nedaj nám zahynúť, ó Božia Matka, kresťanskému ľudu...“.

Z obyčajného chlapca z viacpočetnej chudobnej rodiny, z normálneho seminaristu nijako zvlášť nadaného, ale zato zapáleného a horlivého pre spásu duší, sa stal známy misionár, rozpaľujúci veriacich Božou láskou a privádzajúci ich do jednoty s Nebeským Otcom. Táto premena ho ale stála množstvo síl a utrpenia, obiet a odriekania. Neraz unavený ustavičným vysvetľovaním, do krajnosti vysilený chorobami, neprijatý, vysmiaty, nepochopený veriacimi ba niekedy i vlastnými spolubratmi, prichádzal pred bohostánok s prosbou na perách o pomoc a posilu do ďalšieho napredovania.

Časy svetových vojen i hospodárskych a politických kríz poznačili aj život komunity redemptoristov, ktorej bol o. Metod dlhé roky predstaveným. Apoštolát na východnom Slovensku bol spojený okrem iného aj s obrovskými materiálnymi ťažkosťami, ktoré boli často prekážkou k úspešnejšej práci a rozvoju apoštolátu. Pražský provinciál v liste generálnemu konzultorovi hodnotiac situáciu stropkovského kláštora v roku 1924 vyslovil svoje obavy: „Materiálny zisk z týchto prác prakticky nie je, takže otcom by to ledva stačilo na živobytie, ak by nemali pomoc z iných miest. A kto ich môže podporovať, keď aj miestny biskup, aj naša provincia sú chudobní a kňazi tam ledva môžu uživiť svoje rodiny?” Situácia sa nezmenila ani o niekoľko rokov. Keď kláštor v roku 1928 vizitoval P. Hudeček, v správe napísal: „(...) Dom je veľmi biedny až tak ďaleko, že snáď ozajstným zázrakom je, že spolubratom vystačí na každodenný chlieb. - Aj napriek tomu sú spokojní a na zaháľanie nie je miesto.“ Táto spokojnosť a horlivosť členov kláštora bola určite zásluhou stropkovského ihumena, ktorým bol o. Trčka a o ktorom vizitátor napísal: „Prezieravo riadi svojim domom“.

Z každodenných modlitieb a prinášaných obetí sa rodil apoštolský úspech, ktorý nebol len ľudským dielom, pretože blahoslavený Metod ho staval predovšetkým na Božej vôli. Na počiatku jeho apoštolského diela, započatého už v rehoľnom seminári, stála Jednota modlitby za obrátení a sjednocení Slovanů v Církvi katolické, založená študentmi redemptoristami v roku 1906 v Obořišti. Cieľom spolku bolo „viesť členov k modlitbe a malým obetám za náboženskú obrodu Slovanov na podklade pravej viery“. Členmi Jednoty boli nadšenci túžiaci pôsobiť predovšetkým na Balkáne, čo sa im však v skutočnosti nikdy nepodarilo realizovať. Títo mladí misionári však s horlivosťou pokračovali v apoštoláte tam, kde ich Boh prehovárajúci skrze predstavených poslal. Láska blahoslaveného Metoda k Bohu a k ľuďom, denne prehlbovaná modlitbou a sviatostným životom, ho hnala zachraňovať duše a privádzať ich do Kristovho ovčinca. Emigranti a vojaci na Svatej Hore, zbožný český a moravský ľud, jednoduchí gréckokatolíci v Haliči a pod Karpatmi, gazdovia i robotníci, páni i slúžky, inteligencia i negramotní, Slováci i Rusíni, kresťania i židia, mladí i starí, to všetko boli kategórie ľudí, s ktorými sa stretával, ktorým slúžil a ohlasoval radosť Kristovho zmŕtvychvstania a vykúpenia. Horlivý za Boží dom a starostlivý o zverené mu stádo zostal až dokonca. Ba ešte aj vo väzení, tvrdiac, že bol protoihumenom, bral všetku vinu na seba. Takto „chcel chrániť všetkých ostatných redemptoristov, aby neboli väznení, alebo aby ich nevypočúvali“. Jeho láska sa však neohraničovala len na rodinných príslušníkov, spolubratov či priateľov, ale podľa vzoru Spasiteľa dokázal milovať aj svojich nepriateľov. Zomierajúc v bolestiach na smrteľnej posteli dobromyseľne odpustil svojim nepriateľom.

Jeho “projekt rastu vo svätosti“ prinášal ovocie a páčil sa aj iným, takže bol viackrát vážnym kandidátom na biskupský stolec v Užhorode i v Prešove. Zachované svedectvá vladyku Dionýza Njaradiho a vladyku Bazila Takáča, generálneho predstaveného redemptoristov P. Patrika Murraya, generálneho konzultora P. Jána Hudečka či pražského provinciála P. Jána Haderku ho chválili ako dobrého, čnostného a duchovného rehoľného kňaza, ktorý má schopnosti riadiť eparchiu. Pred biskupstvom ho pravdepodobne zachránil len ten fakt, že generálny predstavený redemptoristov sa odvolal na sľub, ktorý dávali členovia kongregácie, podľa ktorého nemohli prijímať žiadne úrady mimo kongregáciu, iba ak by si to sám sv. Otec žiadal a zároveň by udelil aj dišpenz od sľubu. Keď bola v decembri 1945 založená gréckokatolícka viceprovincia redemptoristov so sídlom v Michalovciach, práve on bol menovaný za jej prvého predstaveného.

Ako prvý protoihumen michalovskej viceprovincie pri preberaní úradu povedal veľmi dôležité slová, ktoré by sa dali nazvať jeho “pastoračným plánom“ pre novú viceprovinciu a jej členov. Kronikár to zaznamenal takto: „Najskôr (P. Trčka) poďakoval najdôst. P. Generálovi a P. Provinciálovi Suchomelovi za tú veľkú milosť. "Kto je tá nová viceprovincia?" - pýtal sa - "to sme my tu prítomní." Od nás záleží, ako ju vybudujeme. Či na tvrdom základe alebo na mäkkom - zlom základe. Potom srdečne odporučoval bratskú lásku, observanciu, modlitbu a apoštolskú prácu: slovom i perom a na koniec dorast. Tak si získame Božie blahoslovenie. - Ku koncu reči oddal novú viceprovinciu pod osobitnú ochranu Prečistej Divy. Neporočne Začatie zvlášť zdôraznil: obraz na oltári - i počas vojny zvláštnu ochranu Jej pripisujeme. Potom nasledovalo vyznanie viery etc. Každý prijal jeho požehnanie a bozk pokoja (...).“ Nepriatelia cirkvi mu už nedovolili realizovať plány s viceprovinciou, pretože v roku 1949 bola v tichosti komunistickým režimom zrušená a jej členovia, aby zachránili, čo sa ešte dalo, prešli navonok do bratislavskej rímskokatolíckej viceprovincie. Toto riešenie však nemalo budúcnosť, lebo štátne orgány a tajná polícia sledovala každý krok blahoslaveného i jeho spolubratov, ba dokonca bola informovaná, že aj naďalej tajne riadi zrušenú viceprovinciu. Likvidácia mužských kláštorov počas Barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 priniesla o. Metodovi, tak ako stovkám iných rehoľníkov, internáciu a väzenie.

Dva roky v internácii, počas ktorej viackrát prešiel krutou vyšetrovacou väzbou, ho nezlomili. Nepodľahol ani nátlakom a vykonštruovaným obvineniam počas procesu na Krajskom súde v Bratislave. Nezúfal si ani vo väzniciach v Ilave, na Mírove či v Leopoldove, vtedy už dosiahol pomerne vysoký vek a rozmanité choroby ho neopúšťali, keď žiadna jeho žiadosť, či žiadosti jeho rodiny o amnestiu alebo skrátenie trestu neboli nikdy vypočuté. Jedna odpoveď uvádzala, že „výchovný účel trestu nebol doteraz dosiahnutý“, čím sa pre nás stala svedectvom, že roky utrpenia ho nezlomili, že sa nedal prevychovať komunistickým režimom a zostal verný hodnotám a zásadám, ktoré žil a hlásal, za čo však musel pykať.

Vo väzení, nakoľko sa dalo, realizoval svoje presvedčenie, že akými sme my, taká bude naša viceprovincia, teda to, čo sme ochotní vniesť do spoločenstva my, to bude tvoriť spoločenstvo a tým sa bude charakterizovať. Neváhal sa preto deliť so spoluväzňami o to málo, čo mu ešte zostalo, rozdával úsmev či dobré slovo. Aj za mrežami staval na tom, že bez Božej vôle sa nedeje nič a ako sám tvrdil, len jej ďakoval, že je ešte stále nažive. Boh si ho každým dňom pripravoval na vydanie svedectva, čo on neodmietol. Len každodenná vernosť Bohu aj v maličkostiach ho priviedla k rozhodnutiu, ktoré urobil vo chvíli, kedy by sa mnohí radšej utiekli ku klamstvu. Veď ako tvrdí jeho spoluväzeň Mons. Antonín Bradna, stačilo len tak málo, stačilo povedať: „Zpívám si Kolíne, Kolíne“, a nič by sa nestalo, ale o. Metod povedal dozorcovi, že spieva koledu. Dozorca „hned vylít, že je to nedovolená náboženská propaganda no a sebral ho a odvedl to tý takzvaný korekce“. Vykoledoval si korekciu, ktorá mu celkom podlomila zdravie a priviedla ho na smrteľné lôžko.

Dominikán P. Pio Krivý vo svojom svedectve o stretnutí s blahoslaveným Metodom Trčkom ako spoluväzňom opisuje okrem iného aj korekciu a dodáva: „No nemožno opomenúť ešte jednu dôležitú ekonomickú záležitosť väzníc v rokoch päťdesiatich. Keďže postihnutý korekciou nepracoval, denne musel za korekciu platiť 28 korún čsl. Pridrahý hotel s celým konfortom.“ Keď sa Metod vrátil “zo skvelej zimnej rekreácie“, už to nebol Metod akého ho všetci poznali. „Tvár mal prepadnutú. Telesne úplne vyčerpaný, zmorený, premrznutý. Tam zostala jeho bodrosť. Chradol zo dňa na deň. Už sa viacej nezotavil. Začiatkom druhej polovice marca 1959 začal navidomoči chradnúť. Bežnú väzenskú stravu jeho žalúdok neprijal a nič iného nedostal, iba keď poniektorý spolubrat načierno mu uvaril čaj. Uložil sa do postele. Na tretí deň 24. marca (úmrtný list o. Dominika Metoda Trčku ako deň jeho smrti uvádza 23. marec 1959), na sviatok svätého Archanjela Gabriela, medzi 14-15 hodinou, zomrel.“

Blahoslavený Metod sa pre spoluväzňov stal nebojácnym svedkom viery v Boha a žiarivým príkladom, že Boh dáva kresťanom silu napredovať a ak je to Jeho vôľa, aj prijať na seba mučenícku smrť. Pre nás kresťanov, stojacich na prahu tretieho tisícročia, je príkladom rastu vo svätosti a spolupráce s Božou milosťou. Aj my máme príležitosť každodenne, a zvlášť počas slávenia jeho sviatku (25. august) prosiť tak, ako kedysi on prosil na hroboch mučeníkov, v katakombách a na Koloseu v Ríme o dar viery a vytrvalosti, o dar a pomoc v realizácii nášho osobného “plánu rastu vo svätosti“.

Atanáz, CSsR

Comments are closed.