Úrad predstaveného ako príkladná služba – blahoslavený protoihumen Dominik Metod Trčka

Hovorí sa, že funkcie a peniaze menia človeka, ale zdá sa, že o. Metod sa ani ako protoihumen nezmenil. Aj keď bol zvyknutý byť zodpovedný za komunitu a chod kláštora, pretože viac rokov (presne 15 rokov) zastával úrad ihumena v Stropkove i Michalovciach, predsa len zodpovednosť za celú viceprovinciu bola ešte ťažšia. Vyžadujúc disciplínu a vzorný rehoľný život od iných, v prvom rade to vyžadoval od seba. Živo sa zaujímal o život vo viceprovincii. Kým to okolnosti dovoľovali, záležitosti riešil písomne, ale s nástupom komunistov sa problémy riešili čím ďalej tým viac osobne. Takto sa zachovala len neveľká korešpondencia. Čiastočne sa tak aj vyhol cenzúre písomného styku a odpočúvaniu. Často ho informovali direktor juvenátu, riaditelia spolkov, časopisu a vydavateľstva či predstavení komunít, často i sám chodil na návštevy. Nebál sa zodpovednosti rozhodovania, ale vedel sa o túto zodpovednosť podeliť aj s inými otcami riadiacimi viceprovinciu ako o. Fialom či Zakopalom alebo superiormi kláštorov. Dokázal vypočuť a zdieľať názory spolubratov a ak sa ukázali správnejšie, bol ochotný zmeniť svoje rozhodnutie.

Ako každý iný člen viceprovincie aj on dodržiaval denný program komunity, ktorý uvádzal vizitátor v správe z augusta 1947 a ktorý bol rovnaký vo všetkých troch kláštoroch, teda v Michalovciach, Stropkove a Sabinove:

05.00 – vstávanie

05.30 – rozjímanie

06.00 – sv. liturgia

11.55 – modlitby

12.00 – obed

18.30 – večerné rozjímanie

19.00 – večera

20.30 – večerné modlitby

Na základe pravidiel a konštitúcií kongregácie a spomienok redemptoristu o. Štefana Lazora môžeme stručne popísať každodenný život redemptoristu a teda aj o. Metoda. Každodenné cvičenia konštitúcie rozdeľujú do troch časových úsekov: 1. dopoludňajšie cvičenia, 2. popoludňajšie cvičenia a 3. večerné cvičenia.

Redemptorista mal hneď po zaznení zvončeka stať z lôžka a obrátiť svoju myseľ k Bohu. Na rannú hygienu bolo vymedzených 30 minút. Na ďalšie znamenie zvončeka sa rehoľníci zhromaždili v kaplnke, kde sa začalo spoločné polhodinové rozjímanie vedené predstaveným. Po ňom mohli kňazi slúžiť sv. liturgiu. O 11 hodine sa raz alebo dvakrát do týždňa konala prednáška z morálky, dogmatiky či pastorálky, ktorú pripravil vopred určený spolubrat. Potom nasledovala diskusia. Raz do mesiaca bola liturgická konferencia, na ktorej sa rozprávalo o chybách pri liturgizovaní a o tom, ako ich v praxi odstrániť.

Pol hodiny pred obedom sa deväťkrát zazvonilo na znamenie, že bude spoločná modlitba. O pätnásť minút ďalšie znamenie zvončeka zvolávalo všetkých členov komunity na spoločnú modlitbu v kaplnke. Pätnásť minút pred dvanástou teda nasledoval deviaty čas a spytovanie svedomia o zachovávaní mesačnej čnosti.

Po modlitbách členovia schádzali z kaplnky do jedálne až na znamenie predstaveného. Počas jedenia polievky bolo čítané evanjelium a počas druhého chodu sa čítal na pokračovanie nejaký životopis, cestopis alebo iná poučná kniha. Vo štvrtok sa čítalo len evanjelium počas polievky a potom sa mohlo pri stole rozprávať. V pondelok po obede mal zelátor povinnosť verejne rozprávať o chybách a zanedbaniach spolubratov, ktorých za to predstavený pokarhal a vymeral kajúci skutok.

Popoludní bola hodinová rekreácia, po ktorej nasledovalo trojhodinové mlčanie. Každá provincia mala zostaviť vlastný program, v ktorom by sa mlčanie začínalo pol hodiny po rekreácii. V programe mala byť zahrnutá modlitba časoslovu, polhodinové duchovné čítanie zo životopisov svätých alebo o mravných čnostiach, polhodinové rozjímanie a čas na štúdium. Okrem toho sa každý piatok o pätnástej hodine konala asketická konferencia, o ktorej sa neskôr diskutovalo. Po nej sa každý žaloval z chýb spáchaných proti pravidlám, konštitúciám a stanovám a prosil predstaveného o pokutu.

Pred večerným cvičením bola polhodinová rekreácia. Počas nej sa členovia mohli rozprávať alebo ísť na prechádzku do záhrady. Polhodinové večerné rozjímanie nemohlo byť dišpenzované alebo nahradené inou pobožnosťou v chráme, ibaže by to v jasne stanovených dňoch určovali provinciálne stanovy. Potom nasledovala večera, ktorá mala podobný priebeh ako obed. Po večernej rekreácii sa konali spoločné večerné modlitby a spytovanie svedomia. V stredu a v piatok po večernom rozjímaní či modlitbe sa praktizovala aj takzvaná disciplína. Až do prvého ranného zvončeka každého zaväzovalo v kláštore veľké mlčanie.

Tento program sa dotýkal všetkých redemptoristov bez ohľadu na vek, postavenie či úrad. Pre o. Metoda bola veľmi dôležitá každodenná modlitba. „Nikdy v modlitbe nepreháňal, nedával sa unášať citmi, ale i ako predstavený vždy trval na tom, aby sa modlitby konali dôstojne, vrúcne a v duchu našich pravidiel. Prísne zachovával to, čo nám pravidlá predpisovali, aby predstavený nezaťažoval komunitu ani jedným Zdravasom viac, ako je predpísané. Len vo výnimočných prípadoch bolo dovolené v čase nejakej prírodnej katastrofy, veľkého sucha či prílišných dažďov, pridať k pravidelným modlitbám ešte prosbu za pomoc Božiu. Obyčajne len odporúčal súkromné modlitby. Nikdy si nedovolil vynechať bez vážnej príčiny spoločné modlitby. Musel to už byť veľmi vážny dôvod, napríklad vážna choroba alebo odchod na misijné cesty. Ako vo všetkom, aj v modlitbe to bol muž disciplíny a poriadku.“.

O. Metod si veľmi dobre uvedomoval rôznorodnosť komunít, ich špecifické problémy, široké apoštolské aktivity a z toho vyplývajúcu náročnosť vytvorenia spoločného programu, ktorý by mohol každý člen zachovávať. Pre neho bolo dôležité vlastné angažovanie sa každého člena v živote komunity, čo vyjadril pri preberaní úradu protoihumena: „Kto je tá nová viceprovincia?“ - pýtal sa – „to sme my tu prítomní. Od nás záleží, ako ju vybudujeme. Či na tvrdom základe alebo na mäkkom - zlom základe. Potom srdečne odporučoval bratskú lásku, observanciu, modlitbu a apoštolskú prácu: slovom i perom a na koniec dorast. Tak si získame Božie blahoslovenie.“.

To isté pravidlo platí aj dnes a nielen pre redemptoristov. Je síce pravda, že na náš duchovný život má vplyv mnoho faktorov, ale v konečnom dôsledku to predsa len závisí vo veľkej miere od nášho individuálneho prístupu, dobrej vôle a miery zaangažovanosti. Nečakajme teda že naše rodiny či farské spoločenstvá sa zmenia sami od seba. Vnášajme do nich to najlepšie čo máme a podobne ako blahoslavený Dominik Metod, aj my sa snažme meniť svet v ktorom žijeme svojim postojom, prístupom, príkladom, ale predovšetkým láskavou službou a zachovávaním svojich každodenných povinností.

Atanáz, CSsR

Comments are closed.