Pešia púť

V evanjeliu čítame, že Ježiš stále kamsi smeruje, akoby stále kamsi putoval. Ide z miesta na miesto, aby ohlasoval, že sa priblížilo Božie kráľovstvo. Ohlasuje, napomína a pozýva. Podobne ako ostatní židia, aj Ježiš každoročne putoval do jeruzalemského chrámu, aspoň počas Veľkonočných sviatkov. Cestou sa modlil, podobne ako aj ostatní pútnici. S istotou vieme, že pútnici spievali aj Žalmy 120 – 134, ktoré sa stali pútnickými piesňami. V evanjeliu podľa Lukáša sa nám zachovala spomienka na Ježišovo putovanie s rodičmi, kedy ako dvanásťročný zostal v jeruzalemskom chráme a rodičia ho s obavami hľadali (porov. Lk 2,41-50). Aj jeho verejné účinkovanie sa riadilo akoby rytmom jeho putovaní do Jeruzalema na veľké židovské sviatky (porov. KKC 583).

Dnes už svätý pápež Ján Pavol II. písal v Bule o vyhlásení Veľkého jubilea 2000: „Aj Ježiš sa dobrovoľne podriadil Zákonu a putoval s Máriou a Jozefom do svätého mesta Jeruzalema (porov. Lk 2,41). Dejiny cirkvi sú živým denníkom nikdy nekončiaceho putovania. Množstvo veriacich prehlbuje svoju zbožnosť putovaním do mesta svätých apoštolov Petra a Pavla, do Svätej zeme alebo do starších i novších svätýň zasvätených Panne Márii a svätým. Putovanie bolo vždy významnou udalosťou v živote veriacich a dostávalo v rozličných obdobiach rozličné kultúrne formy. Pripomína osobnú cestu veriaceho po stopách Vykupiteľa: je cvičením sa v činnej askéze, v ľútosti nad ľudskými slabosťami, v trvalej bdelosti nad vlastnou krehkosťou i vo vnútornej príprave na obnovu srdca. Prostredníctvom bdenia, pôstu a modlitby pútnik napreduje na ceste kresťanskej dokonalosti a snaží sa s pomocou Božej milosti dospieť ‚k zrelosti muža, k miere Kristovho veku‘ (Ef 4,13).“

Prečo putovať?

Prečo putovať na sväté miesta, kde žili, pôsobili alebo sú pochovaní svätci?

Putovať znamená byť v pohybe, byť na ceste, mať niekam namierené, mať nejaký cieľ. Púť pripomína naše pozemské putovanie do neba. Kresťania putujú na sväté miesta posvätené Božím zjavením alebo činnosťou výnimočných kresťanských osobností, ktoré sú vhodné pre osobnú či spoločnú modlitbu.

Púť je príležitosť obnoviť sa v modlitbe a viere. Demonštruje živú vieru a zároveň je prejavom veľkej dôvery. Tento duchovný rozmer púte je základom, aby putovanie malo zmysel. Ak chýba túžba zmeniť svoj život, zanechať hriech a viac sa primknúť k Bohu, aké ovocie by priniesli telesné utrpenia a námahy na púti?

Púť je znakom pokánia a dobrovoľného odriekania. Nie je iba cvičením sa v askéze, ale je hľadaním spásy, zmierenia, odpustenia trestov za spáchané hriechy, poďakovaním sa za Božiu lásku a milosrdenstvo. Môže byť tiež kajúcnym skutkom za odpustené hriechy.

Púť je spojená s námahou. Cieľ sa zväčša nedá dosiahnuť hneď, na počkanie, ale napreduje sa po etapách. Vydať sa na cestu znamená, že sa na istý čas musím vzdať pohodlia domova, čo nie je možné dosiahnuť bez námahy.

Púť je spojená aj s budovaním spoločenstva. Pútnik môže putovať aj sám, ale je to zriedkavé, pretože zväčša sa ide na púť s ďalšími kresťanmi. Znamená to, že sa nielen musí prispôsobovať ostatným, ale že potrebuje aj ich pomoc a spoluprácu. Spolu tvoria spoločenstvo ľudí zmýšľajúcich podobne a túžiacich po podobných veciach, spolu tvoria Cirkev.

Púť k relikviám svätých

Na púti k hrobom svätých, zvlášť mučeníkov, sa čítali úryvky z ich života a rozprávali sa zázraky, ktoré Boh na ich príhovor urobil.

Úcta k mučeníkom, to bol často najhlavnejší dôvod púte. Vzdať úctu tým, ktorí vynikali hrdinským a čnostným životom. Svätý Hieronym napríklad spomína svoje časté návštevy v rímskych katakombách, keď bol ešte študent: „Mal som vo zvyku s priateľmi toho istého veku a tých istých záujmov navštevovať v nedeľu hroby apoštolov a mučeníkov. Zostupovali sme do krýpt často hlboko v zemi, ... prechádzali sme okolo stien, kde boli pochované telá ... Svetlo, prenikajúce otvormi v strope, čiastočne miernilo temnotu a strach z nej... Ticho a strach však napĺňali naše duše...“.

Katechizmus Katolíckej Cirkvi pripomína: „Svedkovia, ktorí nás predišli do Kráľovstva, najmä tí, ktorých Cirkev uznáva za „svätých“, majú účasť na živej tradícii modlitby príkladom svojho života, spismi, ktoré zanechali, a svojou terajšou modlitbou. Kontemplujú Boha, chvália ho a neprestávajú sa starať o tých, ktorých zanechali na zemi. Keďže vošli „do radosti“ svojho Pána, boli ustanovení „nad mnohým“. Ich orodovanie je ich najvyššou službou Božiemu plánu. Môžeme a máme ich prosiť, aby sa prihovárali za nás a za celý svet.“ (KKK 2683)

Nakoniec je ešte potrebné pripomenúť:

- púť nie je prechádzka, ani príležitosť na opaľovanie, ale je to náboženský akt;

- púť je jedným z prejavov viery;

- púť je príležitosťou na askézu, umŕtvenie a pôst;

- púť je príležitosť viac času venovať Bohu, poznávaniu jeho vôle;

- púť kvôli niečomu, napríklad rozpoznávanie povolania či odpustenie hriechov;

- púť za niekoho, ako príspevok k duchovnému zápasu.